Rôzne

Prof. RNDr. Libor Ebringer, DrSc.: Spomienky na začiatky mikrobiológie na UK

Spomienky na začiatky mikrobiológie na UK pod vedením Prof. Pavla Nemca

Prof. RNDr. Libor Ebringer, DrSc.


Skutočná „éra mikrobiológie" na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave je spojená s menom prof. Pavla Nemca, ktorý v roku 1953 inicioval založenie mikrobiologického oddelenia pri Katedre fyziológie rastlín. Pokiaľ si pamätám, pri vzniku tohoto oddelenia zohralo významnú úlohu dlhodobé priateľstvo prof. P. Nemca s prof. Ľudovítom Pastýrikom, vtedajším vedúcim Katedry fyziológie rastlín, ktorý bol žiakom akademika Bohumila Nemca, otca Pavla Nemca.

Profesora Nemca som mal česť spoznať už ako gymnazista, vtedy ešte netušiac, že v krátkej budúcnosti bude mojim učiteľom. Pavol Nemec po skončení II. svetovej vojny býval v malej vilke na kraji mojej rodnej dedinky Karlova Ves (dnes súčasť Bratislavy) na ulici, ktorú sme my domorodci nazývali „Na vŕšku" (dnes Svrčia ulica). Táto vilka bola lokalizovaná asi 200 metrov od konečnej zastávky električkovej trate „C". Takmer každé ráno okolo siedmej hodiny utekajúc na zastávku som stretával elegantného pána s okuliarmi, hnedou aktovkou a klobúkom, ktorý sa svojim zjavom nápadne líšil od pôvodných obyvateľov Karlovej Vsi. Bol to pre nás záhadný cudzinec. Naskakovanie do odbiehajúcej električky bez dverí bolo pre karloveských školákov považované za rannú rozcvičku. Raz poriadne zadychčanému sa mi podarilo v poslednej chvíli naskočiť na plošinu takmer do náručia toho záhadného elegána. Vtedy som sa dozvedel, že ten prívetivý cudzinec bol riaditeľom Výskumného ústavu agrochemickej technológie lokalizovanom na druhom konci električkovej trate „C" v závode Dynamit. Keď Pavol Nemec o čosi neskôr, v roku 1953 už ako profesor Prírodovedeckej fakulty mi ponúkol miesto „študentskej pomocnej vedeckej sily", odvážil som sa mu pripomenúť naše „zoznámenie". Tým bol zrejme môj osud speča-tený a nerozlučne spätý s mikrobiológiou, o ktorú som sa začal zaujímať už v prvom ročníku vysokoškolských štúdií.

Pod vedením prof. Nemca sa postupne kreovali dve suboddelenia: všeobecná mikrobiológia a pôdna mikrobiológia. Od roku 1955 do roku 1972 oddelenie všeobecnej mikrobiológie holo fyzicky lokalizované na Katedre technickej mikrobiológie a biochémie v budove Chemickotechnologickej fakulty STU. Toto aj podmienilo plodnú spoluprácu pracovníkov oddelenia s tamojšími učiteľmi, L ktorých viacerí patria medzi nezabudnuteľné mikrobiologické osobnosti (Anna Kocková-Kratochvílová, Fridrich Görner, Ľudovít Drobnica, Vladimír Betina, Ján Fuska, Dušan Haľama, Ján Hronček a mnohí ďalší). Na tomto oddelení pracovníci Prírodovedeckej fakulty riešili viaceré problémy súvisiace s fenoménom antibiózy. Kmene mikromycét, zozbierané prof. Nemcom v Číne, boli analyzované najmä z hľadiska produkcie antibiotík a to nielen antibakteriálnych a antifungálnych, ale aj antiprotozoálnych. Vďaka rozšíreniu spektra tes-torganizmov o prvoky (Euglena gracilis, Astasia longa, Parameciurn caudatum, Tetrahymena pyriformis, Strigomonas oncopelti, Polytoma uvela, Trypanosoma cruzi) sa podarilo dokázať, že v prírode existujú aj Špecifické antiprotozoálne antibiotiká (L. Ebringer). V spolupráci s pracovníkmi Biologického ústavu SAV (J. Balan), v tom čase lokalizovaných taktiež v priestoroch Chemickotechnologickej fakulty STU podarilo sa izolovať antibiotikum TRYPACIDÍN a to najmä na základe jeho aktivity voči juhoamerickému parazitovi Trypanosoma cruzi. Do spolupráce sa zapojil aj prof. Kjaer z Kodane. Stanovil štruktúru TRYPACIDÍNU a zaradil ho do skupiny geodinového typu antibiotík. TRYPACIDÍN bol už jedenástym antibiotikom produkovaným druhom Aspergillus fumigatus. Výsledky tohoto skríningu dokázali, že v prírode sa vyskytujú aj špecifické antiprotozoálne antibiotiká, ktoré aplikáciou klasických vyhľadávacích postupov by nebolo možné objaviť. Pečas štúdia antiproto-zoálnych antibiotík bol popísaný aj nový fenomén, ktorý súvisel s antiplastidovou aktivitou antibakteriálnych antibiotík (L. Ebringer). Antibiotiká, najmä inhibítory prokaryoicke poteosyntézy a DNA syntézy, poškodzujú chloroplasty Euglena gracilis do takej miery, že dochádza k ich ireverzibilnej strate a tým aj vybieleniu buniek. Dôsledkom je zmena autotrofného spôsobu výživy na heterotrofný. Publikované výsledky o tomto fenoméne, séria ktorých začala už v roku 1961, sa stali významným podkladom pre oživenie hypotézy o prokaryotíckom pôvode semiautonómnych bunkových organel. V tom istom roku americký cytológ Hans Ris uverejnil informáciu, že chloroplasty vlastnia prokaryotický typ chromozómu (nukleoid). V prehlbovaní poznatkov o tomto fenoméne sa intenzívne pokračovalo aj na novozaloženej Katedre mikrobiológie a o niečo neskôr na kreovanom Ústave molekulárnej a subcelulárnej biológie Univerzity Komenského. Nové poznatky o citlivosti chloroplastov na antibakteriálne látky fascinovali výbor Československej biologickej spoločnosti (najmä prof. O. Nečasa) do takej miery, že sa stali hlavným námetom pre V. celoštátne biologické dni konané v Bratislave v roku 1975 s ústrednou témou „Vývoj a funkcia bunkových organel".

Doc. Mária Zemanova, vedúca oddelenia všeobecnej mikrobiológie sa venovala o.i. aj vyhodnocovaniu antimikróbnych účinkov novosyntetizovaných derivátov izotiokyanátu, pripravených skupinou spolupracovníkov na Chemickotechnologickej fakulte STU vedenou doc. Drobnicom. Okrem toho zaviedla aj techniku štúdia biodeteriorácie niektorých technických výrobkov hubovými škodcami najmä v tropických podmienkach. V tomto smere doc. Zemanova nadviazala významnú spoluprácu s Výskumným ústavom káblov a izolantov v Bratislave.

Na oddelení pôdnej mikrobiológie (doc. J. Bernát, dr. L. Šimon a dr. E. Bergerová) sa výskum orientoval na štúdium pôdnych mikromycét (najmä vo vysokohorských podmienkach), mikróbnych spoločenstiev a procesov v rôznych typoch pôd k vzťahu mikróbov k vývoju pôdy, k mineralizácii humusových látok atď.

Všetky uvedené výskumné zamerania boli implantované a ďalej prehlbované aj v novovzniklých, resp. transformovaných pracoviskách (Katedra mikrobiológie Ústav molekulárnej a subcelulárnej biológie).

Samostatná Katedra mikrobiológie vznikla 1.1. 1968. Prvým vedúcim bol doc. RNDr. J. Bernát, CSc. (1968-1970) a po ňom vykonávala túto funkciu doc. RNDr. M. Zemanova (1970-1981). Je vhodné spomenúť, že za zachovanie existencie a urči-tý rozvoj katedry v zložitom „normalizačnom" období patrí vďaka doc. Zemanovej, najmä za jej trpezlivosť a často aj odvážne zástoje. V tomto období učiteľský zbor Katedry mikrobiológie okrem dvoch uvedených mien tvorili: doc. RNDr. L. Ebringer, RNDr. L. Šimon, RNDr. E. Bergerová, RNDr. M. Ondrišová, doc. Ing. A. Dubovská a od roku 1981 aj doc. MVDr. V. Cigáneková. Po integrácii pracovísk boli k 1. 9. 1981 preradení na Katedru pedológie a botaniky doc. Bernát, doc. Dubovská a dr. Ondrišová, čo znamenalo aj presun výskumu a výuky pôdnej mikrobiológie na novokreované pracovisko.

Exponenciálny nárast poznatkov virologického charakteru zdôvodňoval aj nutnosť vytvorenia špecializovaného pedagogického pracoviska, ktoré by zabezpečovalo výchovu virológov. 1. 5. 1968 vznikla samostatná Katedra všeobecnej a aplikovanej virológie a to najmä vďaka úsiliu akademika Dionýza Blaškoviča, ktorý bol aj jej vedúcim do septembra 1980. Spočiatku okrem prof. Blaškoviča a dvoch interných zamestnancov (doc. J. Svobodová a dr. M. Lichard) výuku zabezpečovali aj viecerí externí pracovníci z Virologického ústavu SAV (Závada, Žemla, Ruttkay-Nedecký, Čiampor, Hana, Kováčova, Matisová, Marcinka, Mucha jr., Valenta a ďalší). Spolupráca katedry s Virologickým ústavom SAV bola neskôr aj zmluvne potvrdená (1974) a trvá dodnes. Pracovníci tejto katedry sa zameriavali najmä na výskum herpetických vírusov a ich rozšírenie v prírode. Výsledkami porovnávacích štúdií zaujali stanovisko k postaveniu izolovaných herpetických vírusov z divo žijúcich drobných hlodavcov. Našli systém vnímavých buniek pre priamu izoláciu vírusov z hostiteľských zvierat a vypracovali serologický prehľad biotopov, kde žijú hostiteľské živočíchy (ekologická serológia). Pomocou týchto a ďalších metód (identifikácia vírusových polypeptidov elektroforézou v polyakrylamidovom géli a autorádiografiou, zistenie spoločných antigénov uložených v obale vírusu atď.) získali výsledky, ktoré pomohli ozrejmiť vlastnosti a stupeň príbuznosti skúmaných herpetických vírusov.

Katedra všeobecnej a aplikovanej virológie bola s Katedrou mikrobiológie integrovaná k 1. 9. 1981 do Katedry mikrobiológie, virológie a imunológie (neskôr k 1. 9. 1990 „imunológia" bola z názvu vypustená). Vedúcim tejto integrovanej katedry sa stal prof. MUDr. J. Leššo až do konca roka 1989. V rámci pohybov vyvolaných nežnou revolúciou bol za vedúceho tejto integrovanej katedry zvolený prof. L. Ebringer, ktorý však z dôvodov pracovnej zaneprázdnenosti a najmä neochoty kumulovať funkcie po roku abdikoval. Po ňom do funkcie vedúceho katedry bol zvolený prof. RNDr. J. Šubík (1991-1997) a neskôr prof. ing. RNDr. M. Kettner (1997-doteraz).

Prevzaté z: Kapitoly z histórie československej mikrobiológie . Ed.: L. Ebringer, ČCSM, Bratislava- Praha 2002, 206 – 213. ISBN 80- 968 712-8-5.





&